Mýtus číslo 1: Satanizmus je a odjakživa bol spájaný s páchaním zla, krvavých rituálov, rituálnym zneužívaním, ničením pamiatok, extrémnou pravicou etc.

 

Spájanie týchto javov so satanizmom má korene vo fantázií inkvizítorov (teda až na ten pravicový extrémizmus) a naneštastie ako povera a pretrváva do dnes. Autentický satanizmus vo svojej najrozšírenejšej podobe sa k tomu však stavia jednoznačne odmietavo, nakoľko je to v rozpore s jeho filozofiou.

K páchaniu takýchto činov dochádza ojedinele a vo všetkých prípadoch sa jedná o pomätených či psychicky narušených ľudí, ktorí sa riadia práve týmito rozšírenými predstavami, nezakladajúcimi sa na pravde. Čo sa týka pravicového extrémizmu, satanizmus je apolitický. Aj keď tento jav neobchádza ani satanistov, nedá sa povedať, že by mali vo svojich radoch viac prívržencov extrémnej pravice než bežná populácia.

 

Mýtus číslo 2: Satanizmus je záležitosťou adolescentov

 

Tento mýtus má svoj pôvod v tom, že mladšie ročníky svoju príslušnosť k satanizmu často ukazujú navonok a preto sú viac vidieť, čím vzniká dojem že je to ich doménou. Dospelý satanisti majú naopak skôr tendenciu byť v tomto smere nenápadní či svoj satanizmus tajiť. Sociologické prieskumy satanistickej subkultúry [+] (str. 133-217) ukázali, že sú zastúpené všetky vekové skupiny, pričom priemerný vek satanistu je okolo 30 rokov.

 

Mýtus číslo 3: Satanizmus nemá žiadnu doktrínu ani posvätnú knihu a každý si definuje Satana ako sa mu zachce.

 

Satanizmus nie je jednotný a má viacero prúdov, z nich má však každý pomerne jasnú predstavu o tom, čo satanizmus je a čo nie. Najvplyvnejšia je aj po polstoročí LaVeyová Satanská Biblia [+], ktorá by sme tak mohli za onú „posvätnú knihu“ považovať. Satanistické prúdy, ktoré sa v nej nevidia majú zase iné spisy a svoju doktrínu, ktorá zase definuje ten ich satanizmus. Samozrejme že sa nájdu ľudia, ktorý len prevezmú nálepku a „definujú si to ako sa im zachce,“ ale to je jav, s ktorým sa stretávame aj v iných náboženstvách: Mnoho tých, ktorí si hovoria kresťania, zastáva presvedčenia radikálne odlišné od oficiálnej náuky katolíckej, evanjelickej či inej cirkvi. Vysoké percento napr. nepozná desatoro alebo verí v reinkarnáciu.

 

Mýtus číslo 4: Satanizmus je závislý od kresťanskej mytológie. Satan nedáva zmysel bez Boha. Satanizmus je len púha reakcia na kresťanstvo

​

Satanizmus sa neobmedzuje na kresťanské ponímanie Satana. Vychádza z viacerých tradícií. Svoje korene vidí čiastočne už v predkresťanských polyteistických náboženstvách, nakoľko mnohé božstvá mali mnoho prvkov podobných Satanovi. Taktiež bol výrazne ovplyvnený literárnym satanizmom a západnou okultnou či ezoterickou tradíciou. Čo sa týka židovsko-kresťanských zdrojov, samotná Biblia v tomto smere až tak zaujímavá nie je. Oveľa výraznejší vplyv mal židovský mysticizmus, apokrafy, gnosticizmus etc. Výsledný obraz Satana je tak oveľa komplexnejší, než si človek obmedzujúci sa na kresťanskú teológiu dokáže predstaviť.

​

Satanizmus nie je len reakciou na kresťanstvo, ale na všetky náboženstvá a ideológie potláčajúce individualitu, telesné pôžitky, slobodu a kritické myslenie. Pomer čiste reakčného prvku k formulovaniu pozitívnej filozofie je v rôznych prúdoch satanizmu rozdielny.

Mýtus číslo 5: Satanizmus sa spreneveruje svojej vlastnej myšlienke (1) vzdoru a rebélie, pretože je tiež len náboženstvom s prikázaniami a dogmami, (2) individualizmu, pretože satanista sa musí podriadiť satanskej sekte/cirkvi

 

Ad 1: Vzdor a rebélia nie sú v satanizme samoúčelné, a nie sú ani jeho jediným či najdôležitejším prvkom. Satan sa nevzbúril proti Bohu pre srandu králikov, ale z nejakého dôvodu. Satanizmus nie je (a ani to o sebe nikdy netvrdil) vzbura proti všetkému, ale proti určitým konvenciám spojeným s tradičnými náboženstvami, ktoré satanista vníma ako obmedzujúce. Satanizmus v jeho rôznych podobách takisto kladie na svojho nasledovníka nároky. Crowley síce vyhlásil „Rob čo chceš, nech je celý tvoj zákon“, ale za prvé satanista nebol, a za druhé to v kontexte jeho učenia znamenalo niečo iné. Satanské spisy sa nevykladajú prikázania v zmysle tradičných náboženstiev ale popis, o čom satanizmus resp. aký satanista je. Buďto sa s tým jeden stotožní, alebo nie (Nie nadarmo LaVey hovorieval Satanists are born not made). Nikde nie je napísané, že na koho to nesedí, pôjde do pekla. To je rozdiel medzi satanizmom a dogmami konvenčných náboženstiev.

 

Ad 2: Nikto nikam vstupovať nemusí, aby bol satanista. Väčšina nikam nevstupuje a praktikuje individuálne. Ak niekto usúdi, že mu členstvo môže niečo dať, poprípade si chce s ďalšími vymeniť informácie a skúsenosti, vstúpi. Ide to aj bez toho, aby došlo k nejakému prehrešku proti individualizmu.

 

Mýtus číslo 6: Jeden nemôže byť satanista a zároveň neveriť v reálnu existenciu Satana alebo iných nadprirodzených bytostí.

 

Tento mýtus sa týka satanistov, pre ktorých Satan predstavuje skôr symbol, metaforu či archetyp. A keďže s nimi tento symbol rezonuje a vyznávajú hodnoty, ktoré sú s ním spojené, hovoria si satanisti. Ak je to vhodná a stimulujúca metafora pre určité veci, ktoré sú tomuto jednotlivcovi posvätné, prečo by si do čertovej matere nemohol hovoriť satanista. Potiaľto by to snáď aj bolo pochopiteľné pre každého. Oveľa ťažšie sa vysvetľuje, prečo tento „symbolický satanista“ vykonáva rituály, v ktorých sa to hemží Satanmi, Lucifermi, Belzebubmi a spol. To by človek musel zažiť a precítiť aby pochopil. Uvedieme príklad každému známy z bežného života, ktorý by mohol nezasvätenému priblížiť toto podivné správanie: Ak niekomu umrie blízka osoba a je neveriaci, usporiada pohreb aj keď je presvedčený, že duša zosnulého z toho nebude mať nič a najskôr asi ani neexistuje. Človek má  potrebu symbolov a rituálov, či verí v niečo nadprirodzené alebo nie.  

 

K tomu je nutné dodať, že to zase nie je nič tak zvláštneho a existuje nemalé množstvo tzv. ateistických náboženstiev, dokonca starších ako laveyánsky satanizmus:

• mnoho škôl tradičného hinduizmu (najmä charvaka, samkhya, mimamsa) je v súlade s ateizmom

• theravada budhizmus takisto postráda vieru v reálnu existenciu božstva

• existujú formy judaizmu, v ktorých takisto chýba viera v boha (sekulárny judaizmus, židovský ateizmus)

• v kresťanstve tiež existujú teológovia, ktorí popierajú existenciu Boha (napr. William Hamilton), a každý mal iste možnosť poznať kresťanov, ktorí chápu celú vec skôr metaforicky.

• v takzvanom "ateopohanstve" (atheopaganism) sa tiež neverí na doslovnú existenciu bohov, ale vnímajú sa ako zmysluplné metafory