Stanislaw Przybyszewski: Prvý satanista?
Stanislaw Przybyszewski ako prvý satanista: Úvod
Stanislaw Przybyszewski (1868 - 1927) bol spisovateľ a dramaturg pôsobiaci na prelome 19. a 20. storočia v nemeckých, poľských a škandinávskych avantgardných kruhoch. Jeho prácu je možné považovať za jeden z prvých pokusov o sformulovanie viac-menej systematického satanizmu. Tento poľsko-nemecký dekadent nebol prvý a ani jediný, kto vo svojich dielach velebil Satana. Avšak kým takzvaní literárni satanisti skončil pri využívaním pozitívneho obrazu Satana v literárnej tvorbe, Przybyszewski (1) zo svojho satanizmu vytvoril prepracovaný myšlienkový systém (2) a sám sa za satanistu vyhlásil. Faxneld, švédsky historik náboženstva, tak vôbec nepreháňa, keď tvrdí, že v histórií satanizmu by práve Przybyszewski mohol byť považovaný za prvého satanistu v pravom slovazmysle.
Život Stanislawa Przybyszewského: "Der geniale Pole"
Przybyszewski sa narodil roku 1868 v poľskom meste Lojewo do rodiny dedinského učiteľa. Mesto v tom čase bolo pruskou provinciou. Ako dieťa mal hudobný talent a jeho matka ho naučila hrať na klavíri (ako uvidíme neskôr, hra na klavíri prispela k jeho popularite). Keďže sa ukázalo, že jeho talent je mnohostranný, bolo rozhodnuté že dostane vyššie vzdelanie. Navštevoval gymnáziá v Thorne a vo Wongrowitz, kde v roku 1889 zmaturoval. Počas gymnázia si musel privyrábať doučovaním, čo robil nerád. Vďaka jeho hudobnému talentu sa to však zmenilo: koncerty, na ktorých hrával na klavíri (výlučne len Chopina) mali veľmi dobrý ohlas a zaistili mu príjem. Vďaka tejto aktivite neskôr počas štúdia v Berlíne spoznal istého Dr. Ascha, ktorý mu otvoril cestu do Berlínskych literárnych kruhov. Napriek svojmu talentu (okrem hudby a písania mal aj výtvarné vlohy) bol len priemerný žiak. Predpísané osnovy ho totiž neoslovili. Namiesto toho sa zaujímal o nové filozofické a literárne smery, okrem toho sa učil sanskrit a hebrejčinu. Keďže v čase jeho maturity prestali udeľovať štipendiá na medicínu, rozhodol študovať architektúru.
So štúdiom architektúry začal Przybyszewski v Apríli roku 1889 v Berlíne. Predpísaný študijný program ho však vôbec nezaujal. Pre nedostatok motivácie (nadchol ho akurát nepovinný kurz o gotickej architektúre) sa mu nedarilo a štúdium asi po roku ukončil. Prebudili sa v ňom však nové záujmy: koncom roku 1889 sa začal zaoberať Wundtovou fyziologickou psychológiu. V Máji 1890 sa zapísal na štúdium medicíny. V tomto čase sa oboznámil s Nietzscheho myšlienkami, a ako spomenul vo svojich listoch, došlo uňho k „prehodnoteniu všetkých hodnôt“. Záujem o Wundta a Nietzscheho vyústil do napísania jeho prvého diela: K psychológií indivídua: Chopin a Nietzsche. Bolo vydané v roku 1892, práve vďaka sprostredkovaniu spomínaného Dr. Ascha.
Zhruba v tejto dobe sa dostal do finančných problémov: stratil štipendium a musel sa starať o syna, ktorého mal so svojou ženou, Martou Foerder. Privyrábal si tým, že za peniaze písal dizertačné práce pre ľudí, ktorí chceli byť doktormi, ale do písania sa im akosi nechcelo. A tak napísal práce o Napoleonovej výprave na Moskvu, o Fechnerovom (priekopník v psychofyzike) „prahu vedomia“, o vplyve chloroformu na organizmus, o vzniku zubov v embryu a o najnovších teóriách o štruktúre organickej bunky. Zo štúdia medicíny bol Przybyszewski vylúčený vďaka svojim politickým aktivitám. Je však pravdepodobné, že by ho musel predčasne ukončiť tak či tak: hoci bol veľmi talentovaný (už na začiatku štúdia bol schopný za poplatok napísať nejednu doktorskú prácu), o povinný študijný plán záujem nejavil.
Poznámka k spomínaným politickým aktivitám: Aj keď s Marxom sa nikdy nestotožňoval, na istý čas sa mu podarilo zohnať miesto ako šéfredaktorovi Gazeta Robotnicza, podporavanej nemeckou socialistickou stranou. Navyše sa vďaka svojim politickým aktivitám sa dostal do problémov, keď vo svojom byte schovával Stanislawa Grabského, ktorý bol z Pruska vykázaný kvôli jeho socialistickým aktivitám.
Vďaka svojim prvým dielam a vedomostiam (nadobudnutým písaním rôznych doktorských prác a načatým štúdiom medicíny) sa Przybyszewskému otvorila cesta do berlínskych umeleckých a literárnych kruhov. Jeho prvé dielo spomínané vyššie - K psychológií indivídua: Chopin a Nietzsche - z neho urobilo hviezdu berlínskej bohémy. Dostal sa do kontaktu s umelcami a spisovateľmi ako napríklad Richard Dehmel, Carl Ludwig Schleich, Edward Munch, alebo švédsky dramatik August Strindberg. Skupina sa stretávala v berlínskej vinárni Zum Schwarzen Ferkel. Tá pod týmto názvom vsúpila do dejín literatúry. Przybyszewski tu spoznal svoju ďalšiu ženu – Dagny Juel, ktorú sem priviedol Edward Munch.
Pred tým než sa Dagny Juel stala Przybyszewského ženou, sa o ňu zaujímali Strindberg, Munch a Schleich, s ktorými mala krátke aféry. V dôsledku toho došlo k narušeniu priateľstva medzi Przybyszewskim a Strindbergom. U druhého menovaného sa neskôr ešte viac rozvinula paranoja a žil v presvedčení, že ho chce satanista Przybyszewski zlikvidovať čiernou mágiou. V Strinbergovom autobiografickom románe Inferno Przybyszewski vystupuje pod menom Popoffsky.
City, ktoré Dagny Juel u Przybyszewského prebudila, inšpirovali Przybyszewského k napísaniu diela Totenmesse (1893), za ktoré si - ešte pred tým, než sa satanizmom začal vážnejšie zaoberať - od literárneho kritika vyslúžil označenie „Ein deutscher Sataniker“. V tejto dobe sa prehĺbilo jeho priateľstvo s Munchom. O Munchovi napísal článok, kde už v tej dobe rozpoznal prínos tohoto, vtedy ešte neznámeho a zaznávaného umelca, do výtvarného umenia. Začal vychádzať literárno-umelecký časopis PAN, na ktorého založení sa výrazne podieľal Przybyszewski.
Krátko na to sa v Máji roku 1894, pravdepodobne z finančných dôvodov, presťahoval do Nórska do Kongsvingeru k rodine Dagny Juel. V tomto relatívne kľudnom období bez finančných starostí naviazal nové kontakty (spoznal napríklad nórskeho dramaturga a básnika Ibsena; udržiaval korešpondenciu s Arnoštom Procházkom, šéfredaktorom českej Moderní Revue, kde Przybyszewski prispieval) a vznikla jeho trilógia s autobiografickými prvkami Homo Sapiens. Počas Przybyszewského návštevy Berlína spáchala jeho bývalá žena, Marta Foerder, samovraždu otrávením. Ostali po nej tri Przybyszewského deti. Nevie sa, či boli motívom finančné problémy, alebo vyhasnutie nádeje, že sa s Przybyszewským znova dajú dokopy. V každom prípade bol tento zatknutý pre podozrenie, že k samovražde „dopomohol“. Po dvoch týždňoch ho uznali ako nevinného a prepustili.
V roku 1895 mu vyšlo dielo De Profundis, ktoré zobrazovalo tému incestu. V tom istom roku vznikol aj jeho román Satans Kinder, vyšiel však až o dva roky neskôr, pretože mal problém nájsť vydavateľa. Román tak vyšiel tesne pred tým, než sa Przybyszewski začal intenzívne zaujímať o démonológiu a satanizmus. Od roku 1897 trávil štúdiom tejto témy čas v berlínskej knižnici. Výsledkom snaženia bolo dielo Satanova synagóga (Nezamieňať s rovnako pomenovaným výplodom Andrewa Carringtona Hitchcocka z roku 2006, čo je len výtvor chorej mysle blúzniacej o židovskom svetovom sprisahaní a so satanizmom nič spoločné nemá). Takmer do konca storočia ostal v Berlíne, kde vytvoril svoje posledné diela písané pôvodne v nemčine (In hac lacrymarum valle, Epipsychidion) a jeho pôsobenie na poli nemeckej literatúry sa skončilo a presunul sa do Poľska.
Presnejšie sa usadil v Krakowe, kde sa mu ako autorovi, ktorý sa presadil v zahraničí, dostalo uznania. Tam sa okolo neho vytvorila skupina mladých umelcov, ktorú podľa svojho románu pomenoval Satanove Deti. Stal sa šéfredaktotom časopisu Zycie, ktorý uverejňoval skôr konzervatívnejší materiál a modernému umeniu sa venoval len málo. To sa však pod jeho vedením veľmi rýchlo zmenilo. Ani modernizácia časopisu však nedokázala vyriešiť finančné problémy, ktoré nastali ešte pred tým, než ho prevzal Przybyszewski. Aj keď bol ako umelec veľmi úspešný, v súkromnom živote sa mu príliš nedarilo: obľúbenosť mu zabezpečovala neustály prílev alkoholu, čo sa podpísalo na jeho zdraví. Jeho vzťah s Dagny Juel, ktorá si na nové prostredie vďaka neznalosti poľštiny nikdy nezvykla, rozpadol. Neskôr bola Dagny zavraždená duševne chorým fanúšikom. Przybyszewski si potom zobral tretiu ženu a pôsobil vo Varšave a v Thorne, kde písal predovšetkým drámy. V roku 1906 skončil v Mníchove, aktívny však naďalej zostal na poli poľskej literatúry. V tomto období dostával príjem z predaja jeho kníh vo Varšave a v Rusku.
Po vypuknutí prvej svetovej vojny bol od tohto prímu odrezaný. Naklonený bol Nemecku a na literárnom poli bojoval za vznik samostatného poľského štátu s podporou Nemecka a Rakúska. Jeho stanovisko sa zmenilo až po zajatí Pilsudského v pevnosti Magdeburg a rozpustení poľských légií. V tomto čase začal spolupracovať na vydávaní expresionistického časopisu Zdrój. Keďže bol už skúsenejší, nebolo jeho cieľom bojovať proti spoločnosti za nové ideály umenia a literatúry, ale pomaly a opatrne ju k týmto ideálom prevychovať.
Po prvej svetovej vojne sa usadil v novovzniknutom Poľsku. Keďže mal vďaka dlhoročnej konzumácií alkoholu podlomené zdravie, jeho literárna tvorba sa v povojnových rokoch obmedzila.
Zvrejnil svoj román IL Regno Doloroso. Okrem toho pracoval na diele o čarodejniciach s názvom Ergumeny, ktoré nedokončil. Jeho posledná dráma, U wrót twoich, nebola kvôli zastávaniu manicheistických teórií vydaná.
Živil sa ako prekladateľ z nemčiny a neskôr spravoval poľské kníhkupectvo v Gdaňsku, kde žil až do roku 1924. Nakoniec našiel prácu vo Varšave, na úrade prezidenta a nasťahoval sa do päťizbového bytu v kráľovskom zámku. Ku koncu života dostal dve vyznamenania rádu restituta polonia. Przybyszewski umrel v Novembri 1927 na zlyhanie srdca, sediac vo svojom kresle, prichystaný na cestu do Krakowa, kde mal mať prednášku.
Satanizmus Stanislawa Przybyszewskeho: "Ein deutscher Sataniker"
Na začiatku sme uviedli, že sa Przybyszewskému podarilo sformulovať viac-menej systematický satanizmus. To však neznamená, že bol aj prehľadný. Márne by sme hľadali jednu knihu, v ktorej by svoj satanizmus priamo predstavil. Przybyszewského satanizmus je totiž roztrúsený po jeho beletristických dielach, esejách a umelecko-kritických úvahách. Príbehy často obsahujú dialógy pojednávajúce o filozofických otázkach, a eseje často pripomínajú skôr poéziu v próze než chladnú argumentáciu. V esejách o histórií satanizmu navyše prezentuje nielen myšlienky, ktoré akceptuje, ale aj tie, ktoré odmieta. Aby toho nebolo málo, nielenže stiera hranice medzi žánrami, ale aj medzi spiritualitou a umeleckým využívaním mytológie. Preto Faxneld odporúča dívať sa na všetky Przybyszewského texty, nezávisle od žánru, ako na výraz autorovho satanského pohľadu na svet.
Przybyszewski teda nebol, čo sa týka formulácie jeho satanizmu, priamočiary. To otvára priestor pre pochybnosti, či tento dekadentný autor skutočne prekročil hranice čiste literárneho satanizmu a vytvoril ideológiu. Faxneld - podľa nášho názoru celkom presvedčivo - argumentuje proti týmto pochybnostiam: Hoci Przybyszewski nezaložil Satanovu Cirkev, vo svojich textoch vytvoril systematický pohľad na svet kde mal Satan dôležité postavenie, tieto myšlienky držal konzistentne vo viacerých dielach a priamo sa za satanistu vyhlásil. Navyše sa uňho nejednalo len o akúsi "súkromnú mytológiu", ale (1) vychádzal z vtedajšieho literárneho, ezoterického a politického diskurzu o Satanovi/satanizme (2) ovplyvnil mnohých ďalších - inšpirovali sa ním napríklad Fraternitas Saturni.
Satan: inšpirácia v manichejizme, literárnom satanizme a originálne prvky
"Ducha vzdoru; Prométeovského ducha; patróna a erb všetkých slobodných duchov ktorí sa nenechajú podmaniť tomu čo je dobré pre spoločnosť a predstavuje jedinú platnú normu; ducha, ktorý odmieta byť spútaný úzkym, vratkým dogmatizmom a usiluje o stále väčšie naplnenie; a ducha, ktorý ľudstvo vedie k slobode, nazývajú etablované cirkvi Satanom, Luciferom, Bafometom."
(Ferne komm ich her, str. 269)
Przybyszewského predstava o Satanovi bola formovaná v tej dobe rozšíreným pozitívnym vnímaním Satana, ktoré - hoci malo korene v literárnom satanizme - už vtedy zasahovalo do širšieho spoločenského diskurzu. Przybyszewski bol (ako znalec literatúry) s literárnym satanizmom veľmi dobre oboznámený. Autorov ako Byron, Baudelaire alebo Carducci spomína na viacerých miestach. Predstavu o Satanovi ako o patrónovi umenia, ako prírode samej, ako o patrónovi intelektuálnej aktivity, vedy a pokroku v technológií, možno nájsť napríklad v Micheletovi (autor píšuci o histórií čarodejníckych sabatov), ktorým bol Przybyszewski ovplyvnený. Oslava umeleckých počinov a technologického pokroku ľudstva, velebenie Satana ako patróna umenia a vedy bolo v tej dobe bežnou súčasťou antiklerikálneho diskurzu namiereného proti snahám cirkvi potlačiť provokatívne umenie a nové vedecké myšlienky.
Okrem toho bolo Przybyszewského ponímanie Satana výrazne ovplyvnené manichejizmom. Vychádzajúc z manichejizmu, popisuje Przybyszewski v Satanovej Synagóge dvoch protikladných bohov:
„Dobrý“ boh stvoril duchov, čisté bytosti, svet neviditeľného, ktorý nepozná bolesť ani boj. Predstavuje normu, zákon, pokoru, rezignáciu a vraví: „Buďte chudobní duchom, lebo len tak sa dostanete do mojej ríše! Budte detskejší než deti, zabite svoju vôľu, nasledujte ma!..“
„Zlý“ boh stvoril viditeľné, telesné a pominuteľné, stvoril telo a vášne, a Prírodu, ktorá vytvára bolesť a zlo. Tento "zlý" boh predstavuje nepravidelnosť, zvedavosť za skrytými tajomstvami, gigantický vzdor a je (ako bolo spomenuté vyššie) patrónom vedy, filozofie a umenia. O Satanvi ako pôvodcovi viditeľného, materiálneho sveta sa zmieňuje aj vo svojich pamätiach.
V diele Satanova Synagóga autor rozlišuje niekoľko manifestácií Satana, čo vyjadruje pomlčkou a následne spojením Satana s inou entitou, ktorá tak zvýrazňuje jeho rôzne aspekty. A tak bol napríklad Satan-Pan, Satan-Satyr či Satan-Phallus stelesnením inštinktov, telesnej slasti, zdroj chuti do života, nadšenia a opojenia; a Satan-Thot bol pôvodcom ezoterického poznania a otcom vedy.
Podľa Przybyszewského bol Satan pôvodne ženské božstvo. Táto myšlienka nebola až tak originálna – vyobrazenie diabla so ženskými prsiami je známe z kresťanskej ikonografie, tarotových kariet a disponuje nimi aj Baphomet Eliphasa Léviho. Przybyszewskéh predstava, podľa ktorej má Satan na konci penisu vulvu, je však na vtedajšiu démonológiu nová. Originálny bol aj spôsob, akým Przybyszewski spájal Satana s utrpením: pokrok a evolúcia sú nevyhnutne spojené s bolesťou a utrpením. Týmto sa dostávame k téme pesimizmu v Przybyszewského nazeraní na svet, o ktrom ešte bude reč neskôr. Spájanie satanizmu s Nietzscheho myšlienkami bolo na tú dobu takisto neobvyklé: "Bolo to v mene Satana, keď Nietzsche hlásal prehodnotenie všetkých hodnôt." Nutné je však podotknúť, že celkovo Nietzscheho filozofia na Przybyszewského dielo - aj podľa jeho vlastných slov - až taký veľký vplyv nemala.
Nietzche Przybyszewského fascinoval ani nie filozofiou, ako skôr štýlom písania a básnickym jazykom ako ho poznal z Zarathustru. Vo svojich pamätiach píše: "..a tak nebol žiaden div, že mi Nietzsche nezaimponoval, to všetko som už poznal; ani relativita jeho etických názorov - Mimo dobro a zlo - na mňa neurobila dojem, to všetko som už mal v krvi. Už dávno som nevedel, čo je dobré a zlé, čo krásne a škaredé, už som viac s týmito kategóriami neoperoval. Čo ma ale uchvátilo a vzbudzovalo obdiv, bola jeho reč." (str. 77)
Individuum, Geschlecht, a nahá duša
Pripomenieme, že Przybyszewski od samého nadšenia z fyziologickej psychológie istý čas študoval medicínu. Oboznámenosť s vtedajšou psychofyziológiou sa odrazila v jeho nazeraní na ľudskú "dušu" a umenie. Vo svojom prvom diele, pojednávajúcom práve o psychológií indivídua, píše:
"Indivíduum nie je nič iného ako automatický oxidačný aparát, jeho celý intelektuálny život je v prvom rade len nástroj, ktorým psychicky vyhodnocuje a interpretuje vegetatívne životné pochody, a tak jedinca chráni pred zánikom, tým že mu vyloží užitočné ako pocity šťastia, a škodlivé ako nepohodlie a bolesť.
Psychický život, chápaný ako duševný obraz pohlavného pudu, duševný obraz žalúdočných pochodov, duševný obraz vylučovacích a oxidačných procesov, nám niečo napovedá o biologickom postavení a význame indivídua."
Jednotlivec je podľa Przybyszewského zo svojej podstaty osamotený, oddelený od ostatných. Dá sa povedať, že bol individualista:
"Je to tento spôsob cítenia, ktorý indivíduum nabáda, aby bolo samé a osamelé. Nie indivíduum sa oddeľuje, ale je oddelené už od začiatku. Cíti inak, než cítia druhí, cíti tam, kde druhí nič necítia, a pretože mozgy jeho blížnych sa nedostanú ani len do spoluchvenia tam, kde sa ono samé nachádza v silnom otrase, je proste samé a osamotené."
Poprednú rolu v predstavách o takto biologicky poňatej individualite a jej duševnom či psychickom živote hrá to čo Przybyszewski označuje nemeckým výrazom Geschlecht (bežný preklad: "pohlavie") Má tým veľmi pravdepodobne na mysli široko poňatú sexuálnu túžbu, sexuálny či pohlavný pud, či libido v najširšom slovazmysle. Z metafyzického pohľadu u neho bolo prvotným hýbateľom, z psychologického základným motívom ľudského jednania. Svoju Totenmesse otvára nasledujúcimi slovami, ktoré parodujú frázu z biblie (tj. "Na počiatku bolo slovo"):
"Na počiatku bolo libido. Nič okrem toho - všetko v tom. [...] Libido je základ života, obsah evolúcie, najvnútornejšia podstata individuality. Libido je večne tvorivé, pretvárajúco-deštruktívne."
Toto libido vo svojej túžbe kopulovať, šíriť sa, a vyvíjať do rôznych životných foriem dalo za vznik mozgu, a v ňom ľudskej duši. A tu nastal problém. Tým že sa duša dokáže vymaniť so sféry vplyvu libida, by zničila samú seba - pretože biologicky, libido je potrebné na zachovanie života. Keďže môže duša existovať len na podklade libida a fyziológie, ale zároveň sa snaží odpútať od ich obmedzení, dochádza k vnútornému konfliktu, v dôsledku čoho je jednotlivec predurčený k utrpeniu.
Przybyszewski dosť často operuje s pojmom takzvanej "nahej duše", ktorú vo svojich textoch nazýva rôzne. Raz sa zmieňuje o "nahej individualite", inokedy hovorí len o "individualite" alebo "duši" bez akýchkoľvek prívlastkov, pričom myslí zhruba to isté: "Somnabulentné, transcendentné vedomie;" či "stav somnabulentnej extázy" alebo "bod, do ktorého sa zlievajú všetky dojmy". Táto nahá duša tvorí základ psychického života a je vývojovo staršia než rozumová složka, ktorá sa riadi logikou a poznáva okolitý svet pomocou piatich zmyslov. Využívajúc tento koncept v kritike umenia, označuje Przybysewski Munchové obrazy ako "preparáty" nahej duše: Munch zachytáva jemné a subtílne duševné pochody tak ako sa objavujú spontánne, priamo pred nahou dušou, nezávisle od rozumovej činnosti.
Satan a evolúcia
U poľského dekadenta Satan stelesňuje „krásu, silu a nádheru“ ktorú príroda vytvára skrz proces prirodzeného výberu. Faxneld preto považuje velebenie evolúcie ako najvyššej hodnoty za jednu z hlavných čŕt Przybyszewského satanizmu. Kresťanská cirkev chce toto všetko podľa neho zničiť, podporujúc „škaredosť, chorobu; zmrzačených a kastrovaných." Spájanie takýchto myšlienok so Satanom bolo na tú dobu neobvyklé. V tej dobe bol Satan ako stelesnenie vzbury totiž na strane chudobných a slabých, ktorí sa majú vzbúriť proti utláčateľom. Napríklad socialisti v tej dobe videli v Satanovi užitočný symbol boja proti socioekonomickej nespravodlivosti, o ktorej sa domnievali, že je podporovaná kresťanstvom. Przybyszewski sa tomuto vplyvu celkom nevyhol: Satan je preňho čiastočne "bohom chudobných a hladných, bohom nespokojných a ambicióznych," a "bohom prekliatych a hľadačov," no zároveň je však naklonený len vybranej elite. Táto jeho elita však nie je určená bohatstvom a mocou. Przybyszewski mal na evolúciu celkom iný pohľad: u neho bola v popredí evolúcia mysle, a jej najvyšší stupeň bol bláznivý, neurotický a hypersenzitívny umelec, čo bola vlastne utláčaná a marginalizovaná skupina. Tak sa Przybyszewskému podarilo skĺbiť elitárstvo (veľmi rozšírené v súčasnom satanizme) s predstavou Satana ako patróna chudobných a utláčaných.
Pesimizmus
Pozorný čitateľ si možno všimol, že z toho, čo sme doteraz napísali, vychádza určitý pesimizmus. Šťastie podľa Przybyszewského nie je prirodzenou súčasťou prírody. Pokrok a evolúcia sú naopak nevyhnutne spjaté s bolesťou a utrpením. Sila, ktorá dáva za vznik bolestivým stavom duše, je Satan, ktorý tak symbolizuje evolúciu. Satan je tak podľa Przybyszewského základom existencie: Satan bol pred Bohom, pretože Boh je dobro, zlo je primárne, pretože bolesť je primárna, bolesť a zúfalstvo vytvorili zlo. Životu na zemi vládne utrpenie.
Ďalší základ pre pesimizmus tvorí vzťah medzi Geschlecht, (tj. libidom, chtíčom) a "dušou", rozumom. Ako zhŕňa vo svojej analýze Przybyszewského diela Klim: a) Ako čistý rozum, bez chtíča, človek nie je životaschopný b) Sila chtíča leží mimo ľudskej kontroly a permanentné uspokojenie (čiže syntéza) je nemožné c) Syntéza riadiacej-zlej s podriadenou-dobrou stránkou človeka je nemožná, pokým svet podlieha kreatívno-deštruktívnej sile chtíča.
Tieto témy sa nachádzajú v takmer celom jeho diele.
Miesto okultizmu a mágie v diele Stanislawa Przybyszewského
Okultizmom démonológiou sa Przybyszewski začal zaoberať koncom 19. storočia, keď pracoval na Satanovej Synagóge. Svoje znalosti tejto témy si následne rozšíril počas svojej činnosti ako redaktor okultného časopisu Metaphysische Rundschau. Túto činnosť však kvôli podfinancovaniu a nespokojnosti s kvalitou príspevkov zanechal. Ako ukazuje v jeho biografií Klim, Przybyszewski nemal o okultnej scéne vysokú mienku: Eliphasa Léviho nazval mystifikátorom a hlupákom, ktorý nevie nič iné, len nútiť blbých duchov klopať, dvíhať stoličky a dávať idiotské odpovede (liste Arnoštovi Procházkovi z marca 1987). O Blavatskej Teozofií sa (v liste Arnoštovi Procházkovi zo 6. Júla 1987) vyjadril, že je to ohyzdne plebejské hnutie armády spásy – otupenie a osprostenie Boha, a tamtiež napísal, že „Všetci terajší okultisti sú takí hlupáci, že by si človek vlasy šklbal.“
Sám Przybyszewski na okultné fenomény veril, aj keď ich považoval za niečo, čo súčasnej vede odporuje. Bol však presvedčený, že ak veda pokročí, dokáže tieto javy vysvetliť. Skepticizmus svojich čitateľov sa pokúša prelomiť odvolávaním sa na isté okultné fenomény, ktoré dnes veda pozná pod pojmami hypnóza, sugescia alebo somnabulizmus. Na príklade psychického a fyzického ovládania tela, ktorého sú schopní fakíri, sa snaží nadprirodzené schopnosti bosoriek vylíčiť ako uveriteľné. Fenomény ako telepatia by podľa neho v budúcnosti mohli byť vysvetlené elektrickou energiou, astrálne telo magnetizmom, a astrálna sila možno rádioaktívnym žiarením. (Dnes každý polovzdelaný človek so štipkou kritického myslenia tuší, že v tomto, ako čas ukázal, by moderná veda Przybyszewskému za pravdu nedala).
Pokiaľ je známe, Przybyszewski napriek tomu, že sa o ňom šírili rôzne fámy, nevykonával čierne omše ani magické rituály. Avšak v zmysle stierania hraníc medzi spiritualitou a umením jeden návod na takýto rituál zakomponoval do svojho krátkeho príbehu Androgyne (1900). V nej má hlavná postava vízie, sny, a halucinácie, ktorých predmetom je žena a túžba po nej. V jednom takomto sne je hlavný hrdina mágom vzývajúcim Astaroth:
Tri dni a tri noci sa pripravoval na vzývanie. Tri dni a tri noci čítal posvätné knihy, lúštil tajomné runy a prelamoval sedem pečatí apokalyptickej múdrosti. Vštepoval si do pamäte formule, ktoré mu mali zabezpečiť servilnosť neznámych mocností – tri dni a tri noci sa omamoval jedovatým oparom bylín a koreňov, ktoré kvitnú počas tajomnej svätojánskej noci, až pokým v sebe necítil silu urýchliť rast rastlín, zastaviť búrku, urobiť maternicu neplodnou, áno, ba dokonca zoslať na zem blesk.
A v hodine najväčšieho divu sa odel do vzácneho oblečenia najvyššieho úradu, ktorý raz zastával praotec Samyaza, cez vlasy previazal stuhu so siedmimi uzlami, vzal do ruky meč, nakreslil ním kruh, vpísal doň tajné znaky, ostal stáť v jeho strede oproti veľkému zrkadlu a prehovoril nahlas:
Ó Astaroth, Astaroth!
Matka lásky, ktorá mi zožiera srdce jedom žiadostivosti a túžby, a vliala do žíl oheň šialených múk – jediná matka, ktorá z povrázkov mojej duše trhá bolestné stonanie zmarených nádejí a výkriky túžby, ty, strašná matka, ktorá ma trýzni na pekelnej bolesti márneho zápasu.
Zmiluj sa! Ó Astaroth, Astaroth! Ty pekelná dcéra lží a zdania, ktorá mi po nociach pred očami vyčaruje nevysloviteľný chtíč a vytrhnutie, ty čo mi ženu, ktorú hľadám, vrhneš do objatia mojich divých rúk – ty, strašná a hrozná pekelná matka, ktorá z mojej krvi vyciciava život a silu, aby ma znova prebudila do zúfalstva a trápenia.
Zmiluj sa! Ó Astaroth, Astaroth! Matka zlomyseľnosti, ochrankyňa neplodného lona a neplodného chtíča, ty čo si mi do duše vštepila žiadostivosť ktorú neutíšiš, a do žíl sny, ktoré nie sú z tohto sveta -
Vypočuj ma!
A v neľudskom vypätí vôle sa mu zježili vlasy. Triasol sa a chvel, ako keby každý jeho úd žil samostatne. Prišlo mu to, ako by vystupoval sám zo seba, ako by vstupoval do tela z iného vonkajšku, mimo svojho tela, akoby sa niečo vytvarovalo z jeho mocnej žiadostivosti, z jeho mučivej túžby. Silný hrom, akoby sa zem odtrhla od oblohy a padla do ničoty – hrozná búrka strhala všetky putá – pekelný smiech, plač a pišťanie sa mu brodili mozgom a v príšernom zľaknutí zbadal ako okolo zrkadla krúžila a leskla sa hmla. Formovala sa, naberala tvar, videl, ako sa zaobľuje, naberá podobu tela, začína dýchať, ožíva!
Vlna bleskov sa prevalila cez sál, do zrkadla udrel hrom. Výkrik. A na krk sa mu hodilo divoké, nespútané teplo, ktoré tak dlho hľadal, za ktorým sa tak naháňal, a pre ktoré prišiel o svoju spásu...
Ó, bláznivá noc nenaplneného chtíča!
Zľakol sa týchto snov.
Spomenuli sme, že okultizmom, démonológiou a mágiou sa Przybyszewski zaujímal v rámci štúdia histórie satanizmu a čarodejníctva, z ktorého vzišla veľká časť jeho Satanovej Synagógy. Toto dielo bolo zjavne inšpirované prácou francúzkeho historika Julesa Micheleta s názvom Čarodejnica (La Sorciére, 1862). Obe diela sú svojim štýlom zmiešaninou historickej štúdie a poetického prístupu. Przybyszewski napríklad strieda racionálny štýl (keď tvrdí že Satanova prítomnosť na čarodejníckom sabate mohla byť vo forme drevenej sochy) a mýtický (keď poeticky popisuje ako démon vykonáva satanské omše). Przybyszewski bol - podobne ako Huysmans, z ktorého čerpal - presvedčený o reálnej existencií sabatov, čiernych omší a beštiálnych činov údajných satanistov a čarodejníc (Súčasní historici sa zhodnú, že odrážajú skôr bujnú fantáziu ako skutočnosť). Nebola to však forma satanizmu, ku ktorej by sa Przybyszewski hlásil. Jeho satanizmus bol, ako raz sám ironicky poznamenal, „nudný“ a „prozaický“ satanizmus, „bez čiernych omší“, „bez krádeží hostií“ a „bez krvi novorodencov“.
Zvláštne miesto v Przybyszewského satanizme má žena ako, archetyp ženskosti, "syntéza modernej kurtizány a stredovekej bosorky", či "strašná kozmická sila", ktorá mužovi "vštepila do krvi jed diabolského chtíča". Takéto a podobné pohľady poľsko-nemecký spisovateľ líči vo svojej umeleckej-kritike maliara Feliciena Ropsa, ktorého obľúbenou témou bolo zobrazovanie démonickej ženy.
Przybyszewski ho nazýva "najhlbším gender psychológom storočia". Žena, ktorú zobrazuje je "žena apokalypsy a transgresie; žena, ktorá bola vysvätená na kňažnú a pobozkala diablov zadok; žena ktorá zachraňuje ľudstvo vitalitou, ale zároveň ho sťahuje dolu v znechutení, špine a degenerácií."
Osobnosť Stanislawa Przybyszewskeho
"Ten chlapík bol celkom a úplne ako jeho diela"
(Richard Dehmel o Stanislawovi Przybyszewskom)
Przybyszewski bol spájaný s mnohými legendami a neskutočnými príbehmi. Prakticky po celý život ho sprevádzala povesť šialeného poliaka a satanistu. Jeho súčasníci popisovali ako človeka s mefistofelovským vzhľadom a hypnotickým hlasom. Servaes ho označil ako „Teufelsgestalt“, Moeller-Bruck označil jeho hru na klavíri za „čertovskú“. Klim sa v biografií o Przybyszewskom hrá s myšlienkou, že tento prakticky využíval svoje okultné znalosti: Bolo napríklad známe, že často hovoril o - a vyznal sa v – autohypnóze. Klim cituje Helsztynského rozprávanie, podľa ktorého Przybyszewski pri vchode do jedného domu zaspal postojačky. Okoloidúci s ním v domnení, že stratil vedomie, zatriasli. Následne na to sa Przybyszewski prebudil a vyšiel smerom k domu ako by sa nič nestalo. (Vzhľadom na to, že holdoval alkoholu, by táto epizóda mohla mať iné vysvetlenie než autohypnózu.) Medzi ďalšie špekulácie Klima patrí, že vyššie spomínanú Strindbergvu paranoju, ktorý bol presvedčený o Przybysewsého černomagických aktivitách namierených proti nemu, spôsobil Przybyszewski svojou schopnosťou sugescie, ktorou bol dobre známy.
Čo sa týka Przybyszewského vplyvu a stopy, ktorú v literatúre zanechal, bol známy v rodnom Poľsku, pred prvou svetovou vojnou boli jeho diela obľúbené v Rusku. V Nemecku sa o ňom vedelo koncom 19. storočia, v dobe keď pôsobil v Berlíne. Dnes je v nemeckej literatúre relatívne neznámy, aj keď v poslednej dobe možno pozorovať nárast záujmu. Hlavné príčiny, prečo býva aj po 100 rokoch diskutovaný, sú vplyv na iných, známejších umelcov, a umelecko-kritické texty, ktorými im pomohol získať pozornosť širšieho publika (mal cit pre umenie, rozpoznal napríklad hodnotu Munchovho diela, keď bol tento umelec ešte neznámy).
Počas pôsobenia v umeleckých kruhoch Berlína bol známy iróniou, sarkazmom a svojou verbálnou agresivitou nezriedka pourážal ľudí, s ktorými bol vtedy v kontakte. Jeho promiskuita a alkoholizmus (zo závislosti na ktorom sa nejaký čas liečil v Poľsku) sú tiež dobre zdokumentované. Tieto vlastnosti prispeli k tomu, že sa s veľkou časťou berlínskej bohémy nerozišiel v najlepšom. V kontraste s jeho textami vyššie popísanými charakteristikami, stála jeho citlivosť voči biede a utrpeniu – hoci sám chudobný, raz daroval žobrákovi svoje hodinky a peniaze čo mal vo vrecku...
