Myšlienkové zdroje LaVeyánskeho satanizmu
Ayn Randová
"Dosiahnutie tvojho šťastia je jediným morálnym účelom tvojho života, a toto šťastie, nie bolesť alebo bezhlavé pôžitkárstvo, je dôkazom tvojej morálnej integrity, pretože je to dôkaz a výsledok tvojej lojality k dosahovaniu tvojich hodnôt."
Ayn Rand
Ayn Randová je americká spisovateľka ruského pôvodu. Filozofický systém, ktorý vytvorila, sa nazýva objektivizmus. Pozrime sa na jeho základy, pre účel tohto článku len veľmi stručne. Randovej filozofia sa zaoberá (1) metafyzikou, (2) epistémológiou (pznávaním), (3) etikou a (4) politikou, pričom jedno (podľa Randovej nevyhnutne) vyplýva z druhého. V metafyzike zastáva názor, že objektívna realita je nezávislá od nášho subjektívneho vnímania a od toho, akú by sme si ju priali. Epistemológia sa opiera o rozum ako jediný nástroj na jej poznávanie. Etika je potom výsledkom poznávanie objektívnej reality rozumom. Obhajuje sebectvo: povinnosťou jednotlivca je dosiahnutie svojho vlastného šťastia. Nie však v pôžitkárstve a vykorisťovaní druhých (tí majú tiež individuálne práva), ale uplatnením svojho potenciálu a tvorivou prácou. Altruizmus považuje za zlo - je neoprávnené vyžadovať od jednotlivca, aby žil pre dobro niekoho iného. Dobre to ilustruje citát Johna Galta, fiktívneho hrdinu z jej románu Atlas pokrčil plecami: „Prisahám - na svoj život a lásku k nemu – že nikdy nebudem žiť pre dobro iného, a ani nebudem iného žiadať, aby žil pre moje dobro.“ Z takto chápanej etiky (podľa Randovej opäť nevyhnutne) vyplýva politika, v ktorej zastáva individuálne práva a čistý a nekontrolovaný kapitalizmus bez regulácií.
Toľko k základom objektivizmu, ktorý Randová popísala vo svojich beletristických dielach The Fountainhead a Atlas shrugged, a v non-fiction literatúre, z ktorej stojí za zmienku najmä Virtue of Selfishness.
Teraz prejdime k jeho podobnosti s laveyánskym satanizmom. Na prvý pohľad sú si oba smery podobné. Nakoniec sám LaVey vyhlásil, že ponúkol len „filozofiu Ayn Randovej doplnenú o ceremónie a rituály.“ Naozaj? Porovnajme ich: Satanizmus hodnoty a morálku nepovažuje za ani za objektívne, ani za racionálne odvodené. Sú len výtvorom človeka (sám sebe boh) ktorý si ich určil na základe svojej prirodzenosti a biologických imperatívov (čo sú impulzy emočného, nie racionálneho charakteru), teda toho, čo mu subjektívne prináša pôžitok. Vo filozofií Ayn Randovej sú racionálne odvodené z objektívnej reality, rozum je jediný a neomylný nástroj na jej poznávanie. Tým sa dostávame k ďalšiemu rozdielu. V satanizme rozum slúži ako nástroj oslobodenia sa od iracionálnej viery tradičných náboženstiev. V Randovej objektivizme má rozum (ktorý človeku vždy objektívne ukáže, ako má konať) prednosť pred emóciami a túžbami. Navyše kým Randová tvrdí, že zmysly a rozum sú neomylné a dokonale odrážajú objektívnu realitu, satanizmus zdôrazňuje skepsu a pochybovanie. V otázke sebectva majú obe učenia najviac spoločných bodov. A však aj tu možno nájsť zásadné rozdiely. LaVeyom vyzdvihovaný hedonizmus a pôžitkárstvo Randová odmieta. Randovej politické názory sú dôležitou súčasťou jej filozofie a nevyhnutne vyplývajú (podľa nej) z jej metafyziky, epistemológie a etiky. Satanizmus je viac menej apolitický. Aj keď väčšina satanistov inklinuje k Randovej podobným liberálnym názorom, nájdeme medzi nimi v politických postojoch široké spektrum...
Bližší pohľad nám ukázal, že LaVey sa s Randovou rozchádzal v dosť zásadných otázkach v takmer všetkých oblastiach: metafyzika, epistemológia, etika a politika. Tvrdenie že laveyánsky satanizmus je len filozofia Ayn Randovej, doplnená o satanské rituály, neobstojí. A to aj napriek tomu, že ho vyslovil sám LaVey, ktorý tak pripísal pani Randovej vyššie zásluhy na vzniku satanizmu, než v skutočnosti mala.
Friedrich Nietzsche
„Ako ospravedlnený vo svojej existencií, ako ultimum a maximum ľudskej schopnosti vytvárať bohov, ešte stále pretrváva tento poľutovaniahodný boh kresťanského monotono-teizmu. Tento hybridný výtvor úpadku, zrodený z ničoho, pojem a jeho protirečenie, v ktorom nájdu svoju sankciu všetky inštinkty dekadencie, všetky zbabelosti a všetky omrzenosti duše.“
Friedrich Nietzsche (z diela Antikrist)
Pred tým, než sa dostaneme k základnom Nietzscheho filozofie, upozorníme, že jeho dielo je otvorené viacerým interpretáciám. Tu je tá, ktorá sa nám zdá najpravdepodobnejšia: Zámerom Nietzscheho filozofie bolo potvrdenie života a prekonanie nihilizmu [+].
Nietzsche je známy svojím vyhlásením „Boh je mŕtvy.“ Táto metaforická smrť (konkrétne kresťanského boha) označuje situáciu, kde je viera v Boha zdiskreditovaná, v dôsledku čoho padli dovtedajšie predstavy o zmysle života (a utrpenia). Tak vzniká nihilizmus - život, celé univerzum a hlavne utrpenie (trpieť bez príčiny či zmyslu je blbé) postrádajú zmysel. Zároveň Nietzsche smrť Boha vidí ako možnosť žiť zmysluplné a napĺňajúce životy a jeho filozofia sa primárne zaoberá podmienkami tejto možnosti (teda prekonaním nihilizmu a život potvrdzujúcimi hodnotami).
Nihilizmu podľa neho neunikneme pomýlenou snahou nájsť objektívny zmysel, pretože ten neexistuje. Avšak môžme svojmu životu dať svoj vlastný zmysel a vytvoriť svoje hodnoty. Z toho vyplýva potreba prehodnotenia všetkých hodnôt a kritické prehodnotenie hodnoty samotnej morálky, čím mal namysli konvenčnú, najmä žido-kresťanskú morálku. Napríklad kritizoval pohľad tradičnej morálky na asketizmus, podľa ktorého je sebazaprenie, odriekanie a potlačenie túžob a vášní prostriedkom na dosiahnutie spásy. Verí, že asketická morálka podporuje život popierajúce hodnoty ako rovnostárstvo, súcit, sebazapretie a to na úkor dokonalosti, seba-rozvoja a vznešenosti. Kým súcit a seba-obetovanie môžu byť užitočné krátkodobe, tým že znížia utrpenie, Nietzsche tvrdí že dominancia týchto život popierajúcich hodnôt nás vedie k tomu že zanedbáme mieru do akej utrpenie a boj sú nevyhnutnými podmienkami pre individuálny rozvoj a dokonalosť.
Z vyššie napísaného je zrejmé, že Nietzsche bol zástanca individualizmu. A veľký odporca stádovitosti, tým pádom aj nacionalizmu. V každom jednotlivcovi existuje stádový inštinkt, potreba prispôsobiť sa masám a ich stádovej morálke. Účelom tejto stádovej morálky je presvedčiť podpriemerného jednotlivca že jeho slabosť nie je chyba či vada, ale silná stránka. A naopak kvality, ktoré stádo postráda, napr. individualizmus, vznešenosť, alebo niečo čím zo stáda vyčnieva, sú zlé. Nietzscheho nadčlovek si namiesto stádovej morálky vytvorí vlastnú, život potvrdzujúcu morálku.
Čo u Nietzscheho znamená potvrdenie života? To najlepšie pochopíme na myšlienke večného návratu, ktorú si môžme predstaviť ako "psychologický test," ktorý parafrázujeme nasledovne: Ak by si celý tvoj život tak, ako si ho žil(a) doteraz, (so všetkými slasťami, strasťami, radosťou aj bolesťou) mal(a) prežiť znova a donekonečna by sa opakoval v presne tej istej podobe - bolo by to prekliatie alebo dar? Nietzscheho ideál by nezaznával život ako pesimista, ale prijal by ho aj so všetkou bolesťou a utrpením (ktoré podľa Nietzscheho k životu patria a nemožno ich eliminovať). Bol by za večný návrat, a chcel by zas a znova opakovať celý svoj životný boj aj s jeho tragickými a nepríjemnými aspektami.
Už teraz môžme vidieť, kam si LaVey v mnohých veciach chodil po inšpiráciu. Obaja myslitelia sa zhodnú na neudržateľnosti kresťanstva - viera v Boha je zdiskreditovaná, v dôsledku čoho považujú za potrebné prehodnotiť aj kresťanskú morálku a hodnoty. Obaja sa na kresťanstvo dívali ako na nihilistické, reálny život popierajúce učenie. K výroku "Boh je mŕtvý" LaVey dodal, že ak aj nie, mal by si vybaviť dôchodkové poistenie. Neexistencia objektívneho zmyslu a tvorba vlastných hodnôt, morálky, evokuje známe satanské "človek je sám sebe Bohom." Individualizmus a odmietanie stádovitosti je ďalším spoločným prvkom.
Odlišnosti možno nájsť (okrem zjavného rozdielu, ktorým je využívanie satanskej symboliky u LaVeya) v postoji k hedonizmu a utrpeniu. Nietzsche (ktorý mal vo svojom živote bohaté skúsenosti s utrpením a vedel o ňom svoje) bol presvedčený, že bolesť a utrpenie nie sú námietkou voči životu, práve naopak. Utrpenie je podmienkou rastu a sebarozvoja.
Za zmienku v tejto súvislosti stojí, že z Nietzscheho vo veľkej miere čerpal aj Stanislaw Przybyszewski, ktorého možno považovať za jedného z predlaveyánskych satanistov.
Ragnar Redbeard
Jeho meno na tomto mieste uvádzame aj napriek tomu, že je podľa nášho názoru medzi laveyánskymi satanistami značne nadhodnotený. Jedná sa o autora diela Might Is Right časť ktorého LaVey upravil a zakomponoval do Satanskej Biblie. Jeho vplyv na laveyánsky satanizmus považujeme napriek tomu zanedbateľný, a to z nasledujúcich dôvodov:
Väčšia časť pôvodného diela prezentuje myšlienky, ktoré sú so satanizmom nezlučiteľné (antisemitizmus, rasizmus, názor že žena a celá rodina sú majetkom muža). Dokonca aj tá malá časť, ktorú LaVey prevzal (a použil ako veľmi malú časť svojej Biblie), musela byť v zásadných bodoch upravená tak, aby vôbec bola použiteľná pre satanizmus. Okrem toho je dosť pravdepodobné, že človek (pravdepodobne to bol Arthur Desmod), ktorý stojí za menom Ragnar Redbeard, bol socialista a Might Is Right vytvoril ako satiru, kde parodoval pravý opak svojich názorov.
Toto všetko mohli nakoniec byť dôvody, ktoré LaVeya viedli k tomu, že jeho meno v novších vydaniach Satanskej Biblie ako zdroj inšpirácie neuviedol (Čo ho neskôr stálo obvinenie z plagiarizmu).