Historické korene moderného satanizmu

Úvod do histórie satanizmu

 

Aj keď sú tieto stránky o modernom satanizme (takzvaný „tradičný“, „pôvodný“ a ešte neviem aký satanizmus ich autor ale aj seriózni historici považujú za hoax), je pre jeho pochopenie potrebné mať prehľad o tom, čo mu predchádzalo. Našim cieľom nie je zasypať čitateľa zbytočnými detailami, ale skôr informácie utriediť a poskytnúť rámec, cez ktorý možno históriu satanizmu pochopiť. Jednotlivé témy, ktorých sa v tomto úvodnom článku dotkneme, budú na týchto stránkach spracované podrobnejšie.

Ešte než začneme s históriou moderného satanizmu, ujasníme si, čo satanizmus je:

 

Náboženský alebo filozofický smer, či hodnotový systém, ktorého hlavnou charakteristikou je zámerná náklonnosť k Satanovi, či už ako k mytologickému symbolu (ktorý tieto hodnoty predstavuje) alebo reálne existujúcej entite.

 

Slovo náklonnosť sme použili, pretože s označením uctievanie by väčšina satanistov nesúhlasila evokuje im totiž podriadenie sa niečomu vyššiemu, typické pre iné náboženstvá, voči ktorým je satanizmus v opozícií. Slovo zámerné zase vyjadruje fakt, že za satanizmus niečo možno považovať len vtedy, ak sa k satanskej symbolike hlásia jeho samotní prívrženci.


Tým odpadajú nasledovní kandidáti:

  • Tí, ktorí sa k satanizmu nehlásili, boli však ako satanisti či vyznávači diabla vykresľovaní druhými

  • Tí, ktorých práca síce obsahovala nejaké prvky satanizmu, ale bolo z väčšej časti o niečom celkom inom, nemôžme ich označiť za satanizmus (ani oni sami by s tým nakoniec nesúhlasili).

  • Rôzni okultisti, ktorý nejakým spôsobom pracovali s entitou satana a rôznymi démonmi z čisto pragmatických dôvodov, ale neboli týmto entitám pozitívne naklonení

  • Nakoniec legendy o satanistoch, ktorí by boli do našej definície aj spadali, ale sú podľa všetkého vymyslené

Čokoľvek sa v histórií satanizmu objavilo pred rokom 1966, spadalo (až na dve výnimky) do jednej zo štyroch vyššie uvedených kategórií. Zvláštnu skupinu tvoria autori z obdobia romantizmu, ale keďže u tých sa satanizmus obmedzoval na literárnu tvorbu, ťažko ich považovať za satanistov akých máme na mysli.

K používaniu slova satanizmus a satanista dochádza dvoma spôsobmi [+]: (1) atribúcia, keď je ako satanista označený jednotlivec či skupina niekým iným a (2) identifikácia, keď sa jednotlivec či skupina sami považujú za satanistu / satanistov. Do prvej kategórie by spadali napríklad heretici alebo pohania, ktorých katolíci označili za satanistov, teda atribuovali im túto vlastnosť. Do druhej kategórie by paril zakladateľ moderného satanizmu Anton LaVey, ktorý sa ako satanista identifikoval. Kým prvú kategóriu nemôžeme považovať za satanistov v pravom slova zmysle, k dejinám satanizmu však patrí. Slovo „satanizmus“ bolo koniec koncov prvý krát použité v zmysle atribúcie. Než sa k nemu dostaneme, pozrieme sa, kde sa vzal "Satan".

Satan a jeho predchodcovia

 

Pred tým, než sa dostaneme k samotnému Satanovi, treba mať na zreteli historický kontext,v ktorom sa predstavy o ňom formovali. Duchovia, bohovia a rôzne spirituálne entity sa v starších polyteistických náboženstvách nedelili striktne na "dobré" a "zlé". Pripisovanie dobrých a zlých vlastností sa rôznilo v závislosti od okolností ako geografická poloha, doba, etnikum. Ako príklad môžeme uviesť staroegyptského Séta, ktorého vnímanie sa behom dejín starého Egypta menilo. Obdobia, v ktorých to skoro dotiahol na hlavného ríšskeho boha sa striedali z obdobiami prenasledovania prívržencov jeho kultu. Stelesnením zla sa Sét stáva až v neskoršom období. S jasnou mytologickou reprezentáciou zla však prichádza až zoroastrizmus, ktorý vznikol okolo roku 600 až 1000 p.n.l. v Perzií. V ňom sa stretávame s prísne dualistickou koncepciou sveta, kde proti sebe stoja Ahura Mazda - boh dobra a svetla, a Angra Mainyu alebo Ahriman - boh zla a temnoty. Práve tu má svoje korene dualistické delenie na dobro a zlo, ako ho poznáme z kresťanstva. Nebolo to však jediné, čo ovplyvnilo kresťanské predstavy o diablovi: ​Čiastočne sa v nich odráža aj vplyv pohanských polyteistickými náboženstiev, s ktorými kresťanstvo, predtým než ich (násilím) potlačilo, prišlo do kontaktu. Božstvá týchto starých náboženstiev, ktoré sa, ako sme písali na začiatku, nedelili striktne na dobré a zlé, začalo kresťanstvo démonizovať a ich prvky preberať do svojej predstavy o diablovi a démonoch. Týmto sa prvky pohanských náboženstiev nepriamo dostali aj do moderného satanizmu, ktorý sa k tejto kresťanstvom zavrhovanej stránke hrdo prihlásil. V satanizme sa často pracuje s entitami, ktoré majú predkresťanský pôvod, ale aj satan samotný má mnohé vlastnosti, ktoré pripomínajú predkresťanské božstvá.


So slovom Satan sa prvý krát stretávame v židovských prameňoch, ktoré neskôr tvorili Tanach (je akronym, ktorým Židia označujú kánon hebrejskej biblie, v kresťanskom ponímaní predstavuje knihy Starého zákona). V týchto má nasledujúce významy: žalobca pred súdom; nepriateľ vo vojne aj v mieri; odporca, ktorý kladie do cesty prekážky; a pokušiteľ, ktorý má testovať silu viery. Vidíme, že satan v tomto období nie je mytologická osobnosť predstavujúca zlo, ale len nudný popis pracovnej pozície akéhosi nebeského funkcionára, ktorému ani nie je priznávaná vlastná vôľa – koná na poverenie Jahveho. Zlo je pripisované buďto ľudskému porušovaniu Jahveho pravidiel, alebo výkyvom nálad nevyspytateľného Jahveho. Až neskôr, niekedy medzi uzavretím Tenachu (ca. 400 p.n.l) a zničením Druhého jeruzalemského chrámu (ca. 70 p.n.l.), sa v židovskom náboženskom myslení začína presadzovať myšlienka spirituálneho stelesnenia zla, veľmi pravdepodobne vplyvom Zoroastrizmu. Stávalo sa tak však skôr v židovských náboženských skupinách mimo mainstreamového judaizmu a bol to proces postupný. 

 

Takúto predstavu Satana prevzalo vznikajúce kresťanstvo. Aj tam však dochádzalo k premenám a postupnému vývoju. Z Nového zákona o ňom vyčítame len útržkovité informácie. Viac a konkrétnejších informácií sa o ňom dočítame v neskorších zdrojoch, ktoré vznikli až po biblií. Satan ako ho kresťanstvo chápe dnes – úhlavný nepriateľ Krista, neskôr stotožňovaný s Luciferom (pôvodne svetlonoš, z lat. lux a ferre), ktorý sa vzbúril proti Bohu; ale aj s hadom, ktorý zviedol prvých ľudí, aby ochutnali zo zakázaného ovocia – sa aj v kresťanstve vyvíjal postupne v prvých storočiach po vzniku kresťanstva [+].

Satanizmus ako atribúcia: legendy, povery a fantázia inkvizítorov

 

Vyššie sme sa venovali koncepcií nepriateľských bytostí a reprezentácie zla v náboženstvách. Na dosiahnutie istých politických cieľov však nestačilo vytvoriť abstraktnú predstavu diabla. A tak začali vznikať mýty o jeho vyznávačoch a prisluhovačoch – ľuďoch z mäsa a kostí pôsobiacich tu na zemi. Obvinenia však nemali korene v reálne praktizovanom satanizme. Túto stratégiou uplatňovalo kresťanstvo (ale aj iné náboženstvá) už pri svojej konkurencií: pohanstvo, rôzne polyteistické náboženstvá, kresťanských heretikov, ale neskôr aj islam alebo rôzne svoje odnože označovali za prisluhovačov diabla. Démonizovanie pohanských božstiev a ich vyznávania ovplyvnilo populárne ponímanie diabla (napr. mnohé atribúty gréckeho Pana boli prevzaté do vyobrazenia Satana).

 

Bujná fantázia predstaviteľov vtedy mainstreamového náboženstva predčila dnešných konšpiračných teoretikov a dokázala vyplodiť popisy aktivít ako čarodejnícke sabaty a čierne omše. Čarodejnícke sabaty boli stretávky čarodejníc, ktoré sa na takéto stretnutie dopravili na metle, na chrbte prasaťa alebo démona. Zrazy sa odohrávali na horách, skalách alebo pustých miestach, aktivity zahŕňali spev a tanec. Tomu všetkému predsedal samotný diabol, s ktorým čarodejnice obcovali. Teórie, podľa ktorých popisy týchto sabatov čiastočne vychádzali zo skutočných aktivít tajných pohanských kultov uctievajúcich rohatého boha Cernunna, boli presvedčivo vyvrátené: Prvé popisy sabatov pochádzajú z 13. a 14. storočia, keď už bola celá Európa pokresťančená. Pritom v staršom období, keď ešte pohanstvo prežívalo na vidieku, podobné predstavy chýbajú.

 

Uvedieme niekoľko príkladov, ako sa na základe procesu atribúcie formovali predstavy o satanizme. V 13. storočí sa objavujú zmienky o sekte luciferiánov pôsobiacich na nemeckom území, ktorí verili, že Lucifer bol nespravodlivo zvrhnutý z neba. So zmienkami o luciferiánoch sa sporadicky stretávame až do 14. storočia. Jedná sa o inkvizičné záznamy (obsahujúce napríklad ceremónie, luciferskú formulu pre krst, satanský otčenáš), o ktorých sa súčasní historici zhodnú, že sú kompletne vymyslené.

 

Tvorivosť sa prejavila aj v procese s príslušníkmi rádu templárov, ktorých pozatýkali v roku 1307 a ich veľmajster Jacques de Molay (okrem iných) bol upálený. Pri iniciačných obradoch mali novici pľuť na kríž a zapierať Krista. Členovia boli obvinený z modlárstva a homosexuálnych praktík. Mali uctievať symbol Baphometa alebo odrezanú mumifikovanú hlavu etc. Mnohí sa priznali pod mučením. Obvinenia sa však podľa historikov mali politické pozadie, boli motivované túžbou po majetku templárov a nezakladajú sa na pravde.

 

Nie vo všetkých prípadoch však majú historici jasno. V známej kauze Affair of the Poissons z konca 17. storočia vo Francúzku, bola z čiernych omší s obetovaním novorodencov obvinená LaVoisnová, ktorá fušovala do potratov a čarodejníctva. Nie je ťažké si predstaviť, že kombinácia potratov a čarodejníctva sa u LaVoisn časom rozvinula do vykonávania týchto hrozných činov. Omnoho ľahšie je však predstaviť si, že táto kombinácia dala za vznik fámam, ktoré viedli k obvineniu z obetovania detí. Nakoniec samotná LaVoisnová tieto obvinenia až do upálenia na hranici popierala a zvyšky údajných detských obetí sa doteraz nikdy nenašli.

Zoznam nie je vyčerpávajúci a ani to nebolo cieľom tohto článku. Ak však čitateľ v budúcnosti narazí na jav ktorý sem patrí, bude ho vedieť zaradiť.

 

Obviňovanie svojich konkurentov či inak nepohodlných ľudí zo satanizmu nebolo len špecialitou kresťanskej cirkvi. Mágovia a okultisti tiež v ničom nezaostávali a veľmi radi svojím konkurentom z ezoterickej brandže pripisovali rolu čiernych mágov a satanistov. Jedným z nešťastníkov, ktorému sa takáto rola ušla, bol napr. Boullan (ktorý sa mimochodom hlásil ku kresťanstvu).

 

Aj keď sa dnes historici zhodnú na fiktívnom charaktere týchto údajných satanistických aktivít, tieto povery boli v dobe ani nie tak dávnej pomerne rozšírené. O satanizme pojednáva aj román „Tam Dole“ (La Bas, 1891) od francúzkeho spisovateľa Karla Jorisa Huysmansa. Aj keď sa jednalo o fikciu, autor veril, že v románe popísal reálny, v tej dobe tajne praktizovaný satanizmus. Aj keď si dal Huysmans s výskumom námahu, nikdy nenašiel kult uctievačov diabla, ktorý hľadal. Neexistujú najmenšie dôkazy toho, že by niekedy videl satanskú ceremóniu na vlastné oči – ba naopak, je mnoho indícií, ktoré hovoria opak (viz. jeho osobná korešpondencia). Huysmans väčšinu materiálu čerpal od Boullana, ktorého nemôžme považovať za dôveryhodného. Navyše Boullan tieto čerpal od Vintrasa, ktorý nebol o nič vierohodnejší. Svedectvo od Berthe de Courriére, bláznivej ženy ktorá tvrdila že vie kontrolovať ľudí mentálnou silou a neskôr skončila v azyle pre duševne chorých, takisto na dôveryhodnosti veľa nepridáva [+] (str. 165 - 206).

Takto si sabat predstavoval Francisco Goya

Drevorez zo 16. storočia, zobrazujúci čiernu omšu

Okrem chýbania dôkazov o autentickosti vyššie popísaných aktivít (a naopak celej hŕby jasných náznakov že sa jedná o fikciu) uvedieme ešte dva fakty ktoré, aj keď nepriamo, toho dosť vypovedajú o fiktívnom charaktere satanizmu spred modernej doby. Pre jeden si pôjdeme do doby ranného kresťanstva, pre druhý do modernej doby. Je známe, že v časoch prenasledovania kresťanov o nich boli šírené obvinenia podľa ktorých obetujú deti. Nápadne to pripomína legendy, ktoré neskôr vytiahli na svojich oponentov. Tento nápad teda existoval oveľa skôr, než sa podľa fabulácií predstaviteľov cirkvi odohrali prvé čierne omše (a vlastne skôr než tieto fabulácie vznikli). Druhý fakt sa týka satanskej paniky v 80-tych a 90-tych rokoch. Výmysly, ktoré sa vtedy šírili, v mnohom pripomínajú tie spred pár storočí. Akurát že v modernej dobe ich nevyšetrovali inkvizítori, ale zložky, ktoré tieto fámy spoľahlivo vyvrátil, aj keď im mnoho ľudí verilo (podobne ako veril napr. Huysmans svojho času tým dobovým).

Rehabilitácia Satana v literatúre

Ako sme popísali vyššie, Satan slúžil do istej doby ako reprezentácia zla, ktorou bolo možné nálepkovať nepohodlných ľudí alebo šíriť strach (nazvali sme to atribúcia), a nie ako vzor, s ktorým sa možno identifikovať. Uznania sa mu prvý krát dostalo v literárnych dielach na prelome 18. a 19. storočia.

Aj keď Johna Miltona k romantickým satanistom, pôsobiacich o storočie neskôr, nezaraďujeme, malo na nich jeho dielo Stratený raj (Paradise Lost, 1663) významný vplyv. Motívom príbehu bola vzbura pýchou poháňaného Satana proti tyranií Boha. Aj keď Milton nemal v úmysle vytvoriť heroický obraz o Satanovi, už v jeho dielach možno nájsť náznaky tohto trendu, ktorý potom rozvinuli ďalší autori. John Milton totiž neskôr zaujal skupinu Josepha Johnsona, ktorí ovplyvnili Williama Blakea (The Marriage of Heaven and Hell), a nepriamo aj Percy Byshe Shelleya (Prometheus Unbound). ktorý podľa všetkého na myšlienku literárneho Satana priviedol Lorda Byrona. Nebyť však neustálej kritiky zo strany konzervatívnejších predstaviteľov literatúry (negatívna reklama je najlepšia reklama), nebol by sa literárny satanizmus až na toľko preslávil. Najhorlivejším kritikom bol Robert Southey, ktorý pomenovanie Literárny satanizmus a Romantický satanizmus vytvoril.

 

Títo autori netvorili jednoliatu skupinu a každý k mýtusu Satana pristupoval inak, mali však jedno spoločné: Satan, morálne nadradený Bohu, bol symbolom vzdoru proti jeho tyranií a bol viac naklonený človeku. Takto ukázali mýtus o Satanovi, dovtedy len stelesnenie zla, v novom svetle a vytvorili o ňom heroický a tak trochu prométheovský obraz [+].

Pokiaľ je známe, obmedzoval sa satanizmus vyššie uvedených autorov na literárnu tvorbu. Nevytvorili žiadnu ideológiu a nie je známe, že by niekedy vykonali satanský rituál. „Romantický či Literárny satanizmus“ a „Satanská škola poézie“ tak spadajú viac do dejín literatúry než do religionistiky. Na moderný satanizmus však mali zásadný vplyv.

Títo romantickí satanisti, však neboli jediní, ktorí využívali Satana ako hrdinu. Uvádzame ich tu preto, lebo naštartovali trend, v ktorom boli priekopníkmi. Neskôr tvorili v tomto smere podobné diela napríklad Baudelaire, Carducci a Anatole France. 

Nie tak celkom satanisti (štyri príklady)

 

V súvislosti so satanizmom sa často spomínajú takzvané Hell-Fire kluby (kluby pekelného ohňa) z 18. storočia. Najznámejší z nich, Rád Svätého Francisa, bol založený Francisom Dashwoodom. Hlavnou náplňou týchto klubov bolo podľa všetkého chlastanie a zábava so „sestrami“z londýnskych nevestincov. Ak však nedáme na povery a správy vtedajších senzacionalistických novín ale na historiografiu, dôjdeme k názoru, že sa celkom určite nejednalo o uctievačov diabla. Gerald Suster ich vo svojom diele popisuje skôr ako nasledovníkov Baccchusa a Venuše, ktorí si ctia slobodu a hedonizmus [+].

Aleister Crowley býva často mylne označovaný ako satanista. Aj keď on sám satanista nebol, mal na jeho sformovanie nezanedbateľný vplyv. Originálne učenie, ktoré vytvoril, sa nazývalo Thelema a jeho účelom bolo nájsť Pravú Vôľu a prekonať morálku starého Aeónu. Hoci mal k Satanovi kladný vzťah, hral v jeho ezoterickom systéme viac menej okrajovú rolu. Myšlienku, že Crowley bol satanista, tak môžeme bez veľkej diskusie zamietnuť.

Od Crowleyho Ordo Templi Orientis sa v roku 1926 odtrhli Fraternitas Saturni. Je to ďalšia skupina, o ktorej môžeme diskutovať, či ju označiť ako satanistickú. Jej zakladateľom bol Eugen Grosche aka Gregor A. Gregorius, ktorý ešte v roku vzniku tohto spoločenstva napísal knihu Satanische Magie (Satanská mágia). V astrológií Fraternitas Saturni je zahrnutých mnoho satanských prvkov. Po smrti zakladateľa v roku 1964 sa však používanie satanských motívov výrazne zredukovalo. Fraternitas Saturni mali ako pomerne tvrdý a asketický iniciačný rád zdá sa minimálny vplyv na vývin satanizmu.

V tridsiatych rokoch založila v Paríži ruská imigrantka Maria de Naglowska Bratstvo zlatého šípu (Confrerie de la Flèche d'Or) ďalšia okultná spoločnosť, niekedy označovaná ako satanistická. Venovala sa predovšetkým sexuálnej mágií. Naglowská často používala satanskú symboliku (Július Evola jej vyčítal, že tak robila len pre pritiahnutie pozornosti). Je však pochybné, či má Satan dosť prominentné postavenie v jej systéme na to, aby sme ho mohli nazvať satanizmus. Satan totiž podľa Naglowskej stojí vo vzájomnom dialektickom vzťahu k Bohu a cieľom je ich zjednotenie, pričom ten Boh je u Naglowskej nakoniec dôležitejší než Satan.

Členovia Fraternitas Saturni
Eugen Grosche
Naglowska
Francis Dashwood
Členovia Hell-Fire klubu
Aleister Crowley
Aleister Crowley
Satanizmus ako identifikácia: Pr(a)ví satanisti

 

Videli sme, že v celých dejinách satanizmu by sme ťažko našli skupiny ľudí alebo náuky, ktoré by bolo možné nazvať satanistami. Buďto sa jednalo o označenie niekym iným (atribúcia), alebo v nich figuroval Satan len vo vedľajšej úlohe. Na prelome 19. a 20. storočia sa však objavili prvé výnimky – ľudia, ktorí vytvorili učenie s Luciferom a Satanom v hlavnej úlohe a pasovali sa za satanistov polstoročie pred LaVeyom. Jedným bol okultista pôsobiaci v Dánsku, druhým dekandentný spisovateľ poľského pôvodu.

Ben Kadosh

 

Ben Kadosh, vlastným menom Carl William Hansen (1872 – 1936) pôsobil v Dánsku a väčšinu svojho času venoval ezoterike a alchýmií. Bol členom mnohých ezoterických spoločností, jednou z nich bol aj Rád Martinistov, kde mal pomerne vysoké postavenie. V roku 1906 publikoval niečo vyše 20 stranový pamflet, ktorým založil kult Satana/Lucifera a navrhol založenie luciferiánskej organizácie. Záujemcovia sa mohli hlásiť na jeho adrese v Kodani. Pri sčítaní obyvateľstva sa prihlásil k luciferiánskej viere, čo z neho urobilo prvého oficiálne registrovaného satanistu. Vtedajšie dánske noviny písali o luciferskom spôsobe, akým oslavoval Vianoce – namiesto Krista velebil Bafometa.

 

Kadosh čerpal inšpiráciu z mnohých zdrojov. Vo svojom pamflete sa nezmieňuje o Satanovi, ale o Luciferovi a Panovi. Za Veľkého Stvoriteľa Vesmíru, ktorého uznávajú slobodomurári, považuje Lucifera. Kresťanstvo prezentuje ako náboženstvo, ktoré neporozumelo božstvu, Prírode a životu.

 

Skupina Kadoshových luciferiánov, ak vôbec existovala, bola veľmi malá. Dokonca aj jeho vlastná žena a dcéry sa pri sčítaní prihlásili k protestantskej cirkvi. Mimo Dánska nezanechal výraznejšiu stopu. V súčasnosti v Škandinávií pôsobí skupina, ktorá ne jeho myšlienky nadväzuje. Ide však skôr o revival, nie trvajúcu tradíciu.

Stanislaw Przybyszewski

 

Stanislaw Przybyszewski (1868-1927) bol dekadentný autor narodený v Poľsku. V Berlíne študoval architektúru a medicínu, zo štúdia ho však kvôli politickým aktivitám vylúčili. Spisovateľskú tvorbu začínal esejami na Chopina a Nietzscheho. Neskôr sa stal známym poviedkami a novelami s tematikou anarchizmu, cudzoložstva a incestu. Mnohí blízki priatelia ho považovali za démona s ľudskou maskou, čo bol imidž na ktorý bol hrdý.

 

Przybyszewski však nebol len literárny satanista. Hoci nezaložil satanskú cirkev ani necelebroval čierne omše, verejne sa označoval za satanistu a vo svojich dielach sformuloval ucelený systém satanského myslenia, v ktorom bol Satan najdôležitejším symbolom. Kresťanstvo poľský dekadent považoval za náboženstvo hlúpych más, ktoré káže nemyslieť, byť chudý duchom, a pokorní.  Przybyszewského Satan predstavoval zvedavosť a vzdor; veda, filozofia a umenie boli jeho dielami; bol „otcom života, reprodukcie, pokroku a večného návratu.“ Taktiež bol ovplyvnený Nietzschem a vyhlásil, že to bolo v mene Satana, keď tento filozof učil prehodnotenie všetkých hodnôt. Symbolika Satana čoby boha vzdoru utláčaných a opovrhovaných bola v tej dobe využívaná socialistami a anarchistami. Aj u Przybyszewského (mal tiež socialistické pozadie) je Satan na strane chudobných. V rozpore s týmto sa však jeho satanizmus zároveň hlásil k sociálnemu Darwinizmu, typickému pre dnešný satanizmus.

Títo dvaja prví satanisti sa objavili v oblastiach, kde by sme ich v tej dobe najviac čakali: V ezoterickej subkultúre to bol okultista Ben Kadosh, u ktorého narozdiel od jeho kolegov nebol Lucifer len okrajovou záležitosťou. V literatúre to bol Stanislaw Przybyszewski, ktorý sa neobmedzoval už len na literárny satanizmus ale vytvoril filozofický systém zo Satanom čoby jeho stredobodom. Ani jeden z nich však nemali na moderný satanizmus vplyv (aj keď niektoré spoločné body sú pozoruhodné) a na istú dobu sa na nich zabudlo. História satanizmu ich objavila len nedávno. Satanizmus v ucelenej podobe, ktorý prežil polstoročie a je praktizovaný dodnes, prišiel až v 60. rokoch 20. storočia s LaVeyom, ale o tom už inde.   

© 2016 - 2017 Všetky práva vyhradené

This site was designed with the
.com
website builder. Create your website today.
Start Now